Slovensko je krajinou so živou prírodou, ktorú charakterizuje veľmi moderné a frekventované slovo biodiverzita. Na veľmi malom území sa prejavuje nečakane veľká rozmanitosť flóry aj fauny.
Badínsky prales
 |
| Badínsky prales |
Pôvodný zmiešaný les bukového lesného vegetačného stupňa v doline Badínskeho potoka na východnom okraji Kremnických vrchov sa rozvíja bez aktívneho zásahu človeka už viac ako sto rokov. Za prírodnú rezerváciu bol vyhlásený už v roku 1913 a od roku 1994 je národnou prírodnou rezerváciou. Na južnom svahu doliny v nadmorskej výške 690 až 875 metrov rastú mimoriadne cenné jedľové bučiny s prímesou ďalších listnáčov, najmä brestov, jaseňov a osík. Pralesové spoločenstvo má optimálnu skladbu so zastúpením všetkých troch základných vývojových štádií európskych pralesov – dorastania, optima a rozpadu. V roku 2002 sa prehodnotili hranice rezervácie, ktorej rozloha sa zväčšila z pôvodných vyše 20 hektárov na 30 hektárov.
Na účinnejšiu ochranu sa rozšírilo aj ochranné pásmo na viac ako 123 hektárov. Na území pralesa bol vybudovaný náučný chodník, ak sa vôbec dá vytýčená trasa s množstvom preliezania a obchádzania popadaných kmeňov stromov nazvať chodníkom. V súčasnosti je pre verejnosť uzavretý. Vstup do rezervácie je povolený len pre účastníkov odborných exkurzií v sprievode pracovníkov ochrany prírody a lesníckych inštitúcií. Pýchou Badínskeho pralesa sú vzácne bresty horské, ktoré sa v mnohých krajinách stali ohrozenou drevinou. Niekoľko sadeníc tohto krásneho listnáča si do rodnej krajiny odniesol britský korunný princ Charles v rámci osobnej návštevy pralesa v roku 2000. Ukázali sa ako geneticky vhodné na obnovu brestových lesov na Britských ostrovoch.
Bor – Slovenská Sahara
 |
| Ak by Záhorie prišlo o svoje nádherné borovicové lesy, zmenilo by sa na nehostinnú púšť. |
Ak by Záhorie prišlo o svoje nádherné borovicové lesy, zmenilo by sa na nehostinnú púšť. Potom by nik nerozmýšľal nad tým, prečo sa tento región označuje ako slovenská Sahara. Ohromné masy piesku na Záhorí pochádzajú z nánosov Moravy. Rieka si ho priniesla z hornej časti povodia, kde sa nachádza mnoho hornín zvetrávajúcich sa na piesčitú zvetralinu. Na strane Českého masívu je zdrojom piesku žula, na opačnej strane pieskovec vyskytujúci sa v hojnom počte vo flyšových Karpatoch. V ľadových dobách nad záhorskými pláňami často vial silný mrazivý vietor, ktorý piesok z moravskej nivy a riečnych terás poľahky vyvieval a hnal smerom na západ. Tam, kde sa mu do cesty postavili nejaké prekážky, vytvorili sa pieskové pahorky nazývané duny alebo presypy.
Ani v teplejších a vlhších podmienkach, ktoré nastali po skončení ľadovej doby, pohyb piesku neustal, iba sa výrazne spomalil. Záhorské duny, podobne ako v púštnych oblastiach, nezostávali na jednom mieste, ale putovali krajinou. Aj keď bol ich pohyb pomalý, stačil páchať miestnym obyvateľom nemalé škody. Aj dnes sa nájdu prípady, keď sa pod pieskom strácajú domy a záhrady. Recept na tento problém sa našiel za vlády Márie Terézie. Osvietená panovníčka dala na viatych pieskoch vysádzať borovicové lesy, ktoré dodnes plnia dôležitú ochrannú funkciu a, obrazne povedané, držia piesok na uzde.
Bor alebo po záhorácky búr je takmer súvislým pásmom nížinného lesa s rozlohou 570 štvorcových kilometrov. Tiahne sa od Lozorna na juhu až po Šajdíkove Humence na severe. V lesnom poraste výrazne prevládajú borovice, miestami vo väčšom počte rastú aj duby. Zo záhorského boru majú veľkú radosť Bratislavčania. Keď zaprší a ešte je aj dosť teplo, húfne vyrážajú za hríbmi. Počas hubárskej sezóny je v lese okolo Studienky či Lakšárskej Novej Vsi rušno ako na bratislavskom korze.
Stužica – Kráľovná slovenských pralesov
 |
Stužica je najväčším kompaktným pralesom na Slovensku.
|
Túra v Národnom parku Poloniny je niekedy dobrodružnou výpravou do nefalšovanej divočiny, v ktorej nie je vylúčené stretnutie s medveďom, vlčou svorkou, dokonca ani s čriedou zubrov vypustených do voľnej prírody v rámci unikátneho environmentálneho projektu. Za najväčšie bohatstvo odľahlého horstva na hraniciach Slovenska s Poľskom a Ukrajinou sa považujú tamojšie lesy rastúce na mnohých miestach v tej najprírodnejšej podobe.
Najväčší a najznámejší prales Stužica pri obci Nová Sedlica je súčasťou komplexu pralesných porastov v doline Stužickej rieky, ktorý v roku 1908 Uhorská akadémia vied vyhlásila za prírodnú rezerváciu. V roku 1940, keď dolinu ako súčasť Podkarpatskej Rusi okupovalo Maďarsko, časť pôvodných karpatských lesov bola zničená ťažbou dreva a nahradila ju nepôvodná smrečina. V roku 1940 bola na odvoz vyťaženého dreva v doline vybudovaná lesná železnica, jej zvyšky sú dodnes viditeľné vedľa koryta horskej bystriny. V rámci vytýčenia novej východnej hranice Česko-Slovenska v roku 1945 sa stužické pralesy rozdelili medzi dva štáty. Na slovenskej strane ich od roku 1965 chráni Národná prírodná rezervácia Stužica, na Ukrajine sa rozprestiera prírodná rezervácia Stužica-Užok. Prales Stužica je pôvodnou karpatskou bučinou s prímesou ďalších horských drevín, najmä jedle, bresta, javora a jaseňa. Jedľa biela má miestami až tretinové zastúpenie, vyznačuje sa dlhovekosťou a úctyhodnými rozmermi.
Niektoré exempláre majú viac ako tristo rokov a dorastajú do výšky až 40 metrov. Pralesom prechádza náučný chodník vedúci z Novej Sedlice na Kremenec. Žulový pylón na jeho predvrchole ukazuje polohu trojhraničného bodu, do ktorého sa zbiehajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny.
Vysoké Tatry – Tatranské kamzíky
 |
Tatranský kamzík, vzdialený príbuzný domácej kozy,
sa veľmi
dobre prispôsobil drsným podmienkam vysokohorskej klímy.
|
Stretnúť sa s kamzíkom na tatranskej vysokohorskej túre je vždy príjemné. Každému milovníkovi prírody urobí veľkú radosť bezprostredné pozorovanie nádherných zvierat, ktoré sa s ľahkosťou a gracióznosťou pohybujú po strmých skalných rebrách a úžľabinách. Najväčším znalcom tatranských kamzíkov bol zoológ Milič Blahout, dlhoročný pracovník Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici. V rokoch 1966 až 1971 pripravil výskumné podklady oprávňujúce kamzíka vyčleniť ako novú geografickú rasu. Odborná verejnosť to akceptovala, súhlasila s vyčlenením endemického poddruhu s názvom kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica). Po skončení poslednej ľadovej doby sa vyvíjal celkom izolovane, preto sa líši od svojich príbuzných v Alpách, Apeninách a na Balkáne. Dokonca sa vyznačuje mnohými osobitými znakmi, ktoré nemajú ani kamzíky z iných karpatských pohorí.
Tatranský kamzík, vzdialený príbuzný domácej kozy, sa veľmi dobre prispôsobil drsným podmienkam vysokohorskej klímy. V lete sa pred teplými slnečnými lúčmi skrýva na tienistých a vyššie položených miestach. Živí sa spásaním vysoko položených alpínskych lúk. V zime dokáže čeliť extrémnemu počasiu, nie však lavínam. Jeho prirodzeným nepriateľom sú veľké dravce, najmä vlk a rys. V minulosti ním bol aj človek, lebo ho s obľubou lovili poľovníci aj pytliaci. S chovom oviec a dobytka vo vysokohorskom prostredí Tatier sa pri kamzíkoch objavil problém parazitických chorôb.
Dnes sú tatranské kamzíky zákonom chránené a ich početnosť je starostlivo sledovaná. Na jeseň sa uskutočňuje ich pravidelné sčítavanie. Roky, keď sa ich počet dostal pod kritickú hranicu 200 jedincov, sú našťastie preč.
Dnes je kamzičia populácia na vzostupe, v roku 2013 ich na celom území národného parku napočítali 1 186, čo bolo o 90 viac ako rok predtým.
